JOIN US! BEITRETEN ZU UNS! PŘIDEJ SE K NÁM!
PRIDAJ SA K NÁM! PRIDAJ SA DO NAM!
" VIETNAM WAR"
Vietnamská vojna bola vojna, ktorá medzi rokmi 1964 a 1975 prebehla ako pozemná vojna v Južnom Vietname a hraničných oblastiach Kambodže a Laosu, a ako bombardovacia vojna (operácia Rolling Thunder a ďalšie) nad Severným Vietnamom. Vo Vietname je tento konflikt známy ako Americká vojna. Intervencia USA vo Vietname znamenala vlastne len poslednú eskaláciu tridsaťročného ozbrojeného konfliktu, ktorý sa začal v rokoch 1945 až 1946 odporom vietnamských povstalcov (ktorí cez druhú svetovú vojnu bojovali proti Japoncom) a neskôr proti zotrvaniu resp. návratu francúzskej koloniálnej nadvlády (pozri aj Vojna v Indočíne). Preto sa často udávajú aj iné dátumy začiatku Vietnamskej vojny, najčastejšie rok 1957 či 1954. Účastníci Na jednej strane bojoval vojenský zväzok Spojených štátov amerických, Vietnamskej republiky (Južný Vietnam), Austrálie a Kórejskej republiky. Na strane druhej to bol vojenský zväzok Vietnamskej demo-kratickej republiky (Severný Vietnam) a Národného oslobo-dzovacieho frontu (Vietkong - tiež označovaný NFOJV), parti-zánskej komunistickej organi-zácie, existujúcej vďaka podpore Severného Vietnamu. Priebeh Po porážke Francúzov bola Indočína roku 1954 rozdelená na Kambodžu, Laos, Severný Vietnam (Vietnamskú demokratickú republiku na čele s komunistami v hlavnom meste Hanoj) a Južný Vietnam (Viet-namskú republiku – s vedením v Saigone). Obe časti krajiny boli rozdelené 17. rovnobežkou a v priebehu dvoch rokov sa mali zjednotiť po demokratických voľ-bách, ktoré sa ale nikdy nekonali. V roku 1961 začala juhovietnamská vláda, za pomoci zahraničných odborníkov realizovať tzv. program strate-gických dedín. Náplňou programu, ktorý mal chrániť vi-diecke obyvateľstvo pred útokmi partizánov, bolo sústredenie civi-listov do opevnených dedín. Okrem izolácie ľudí od partizá-nov, ktorá by posilnila moc centrálnej vlády mala byť v týchto opevnených dedinách dostupná kvalitnejšia zdravotná staros-tlivosť a vzdelávanie. Strategické dediny však čoskoro infiltrovali sympatizanti partizánov. Väčšinu roľníkov na programe rozhorčovalo najmä to, že ich odtrhol od rodnej pôdy. To spolu s neochotou vlády zaviesť pozemkovú reformu spôsobovalo ďalšiu nespokojnosť roľníkov, veľká časť ktorých pracovala na draho prenajatej pôde veľkých vlastníkov pôdy. Projekt poznačila aj korupcia úradníkov a snaha budovať strategické dediny za každú cenu. Projekt strategických dedín začal zaostávať za svojimi cieľmi a jeho najväčšou prehrou bola likvidácia prvej vzorovej strategickej dediny partizánmi. Vypuknutie vojny Situácia vo Vietname sa začala čoskoro zhoršovať, nastalo nestabilné obdobie striedania sa rôznych vlád. Za 9 mesiacov sa vystriedalo 13 juhovietnamskych vlád. Problémy začali aj s partizánmi, ktorí boli zhodou okolností do tej doby v útlme, kvôli rozbrojom vo vlastných radoch. V roku 1959, sa odhadoval počet partizánov Vietkongu na 5 000. Do roku 1964 ich počet presiahol 100 000. Podľa tvrdení Vincenta Demmu, vychádzajúceho z predpokladu, že proti jednému partizánskemu bojovníkovi musí stáť 10 vojakov, na potlačenie takto silného partizánskeho hnutia by bolo potrebné angažovanie všetkých ozbrojených síl, ktoré mali USA k dispozícii. Roku 1963 bolo vo Vietname už 16 000 Američanov, väčšina z nich boli vojenskí poradcovia a iní odborníci, ktorí sa nezúčastnili priamo bojov s partizánmi. Na prvých náletoch uskutočnených 5. augusta 1964 sa okrem lietadiel juhovietnamského letectva zúčastnili aj americké lietadlá z 3 lietadlových lodí kotviacich v Juhočínskom mori. 7. augusta schválil Kongres USA rezolúciu o Tonkinskom zálive, ktorá prezidenta oprávňovala použitím sily proti agresií v juhovýchodnej Ázií. Zatiaľ čo sa boje v Južnom Vietname pomaly stupňovali, prešlo koncom roka 1964 vyše 10 000 vojakov VĽA Ho Či Minovou cestou, aby podporili partizánske jednotky na juhu. (zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Vietnamsk%C3%A1_vojna, 19.3.2008)
ZSSR a Čína poskytovali Severnému Vietnamu a Národné-mu oslobodzovaciemu frontu vo-jenskú pomoc, priamo však nezasahovali. Od roku 1970 USA rozšírili svoje vojenské akcie, najmä ničivé bombardovania, na susedné štáty Kambodžu a Laos, ktoré nedobrovoľne poskytovali Vietkongu a severovietnamskej armáde nástupiská pre útoky na Južný Vietnam.
Komunisti sa rozhodli, že krajiny zjednotia silou. Na severe sa komunistom, prevažne vďaka solidárnej pomoci ostatných socialistických krajín, hlavne ZSSR a Číny darilo rýchlo vybu-dovať silnú armádu a už po dvoch rokoch boli schopní posielať do Južného Vietnamu inštruktorov, ktorí cvičili partizánov novo vznikajúceho Vietkongu.
Tí začali so svojimi teroristickými a diverznými aktivitami v Južnom Vietname už koncom 50. rokov. Cieľom ich činnosti bolo zjednotenie oboch krajín a nastolenie socialistického zriadenia. Na infiltráciu do Južného Vietnamu pritom používali takzvanú Ho Či Minovu cestu.
Zo Severného Vietnamu viedla sieť infiltračných ciest, chodníkov a iných provizórnych komunikácií, kopírujúc západnú juhovietnamskú hranicu, prechádzajúcu pohraničnými oblasťami susedného Laosu a Kambodže, pričom tieto oblasti boli napriek svojej oficiálnej neutralite pod plnou kontrolou severovietnamskej armády (Vietnamskej ľudovej armády – VĽA) a partizánov. V tomto období ale komunistov ešte podporovalo miestne obyvateľstvo, ktoré v partizánoch videlo záchranu z biedy, do ktorej uvrhla krajinu vláda v Saigone. Tá bola prehnitá a nespoľahlivá, tak ako celý byrokratický aparát plný úradníkov, ktorým v prvom rade išlo o vlastné blaho. To spolu s tým, že ani juhovietnamská armáda (ARVN – Army of the Republic of Vietnam) nebola schopná zastaviť alebo potlačiť partizánov rozvírilo politickú scénu.
Vodca Južného Vietnamu Ngo Dinh Diem sa stal čoskoro veľmi nepopulárny. Jeho desaťročné účinkovanie na juhovietnamskej politickej scéne ukončil za tichej americkej podpory prevrat skupiny dôstojníkov ARVN 1. novembra 1963, pri ktorom bol Diem a jeden z jeho bratov zavraždený.
30. júla 1964 sa malé juhovietnamské komando zúčastnilo na akcii, ktorej cieľom bolo ničenie radarových staníc pozdĺž pobrežia Severného Vietnamu. Akcia prebiehala v pohraničných oblastiach, ako aj na malých ostrovoch neďaleko severovietnamského pobrežia. V oblasti, ale údajne stále v medzinárodných vodách, sa vyskytoval aj hliadkujúci americký torpédoborec USS Maddox. Ten v Tonkinskom zálive 2. augusta pri odchode z oblasti atakovali tri torpédové člny severovietnamského námorníctva, celá udalosť sa stala známa ako Tonkinský incident. O dva dni neskôr USS Maddox spolu s ďalším torpédoborcom USS Turner C. Joy zasiahol ďalší útok, je však veľmi pravdepodobné, že išlo o omyl. Američania ostreľovali domnelé torpédové člny, pravdepodobne po tom, ako búrka vyradila ich rádiovú i radarovú aparatúru a námorníci si mysleli, že sa opäť ocitli pod paľbou zo severovietnamských torpédových člnov. Americký prezident najprv varoval Hanoj pred nevyprovokovanými útokmi. No po druhom útoku na lode schválil jednorázové letecké údery na ciele v Severnom Vietname.
Komentáre
Prehľad komentárov
mi sme boli so semirom vo vietname a sme bojovali proti ciganom ciernzm a ich pojebe
vojak
(Semir, 11. 9. 2009 8:27)